Keď skladáme hudbu – robíme nové pesničky, sme ako deti, čo sa hrajú s legom. Zásadne ale neskladáme podľa návodu. Ani nevieme presne, čo chceme poskladať, musí to byť ale nové a dosiaľ nepočuté nami dvomi. Na začiatku si každý rozložíme svoje diely 🙂
a potom donekonečna skúšame, čo k čomu ide, pozeráme, čo by z toho mohlo byť. Nechávame sa úplne unášať týmito možnosťami. V čase keď robíme novú platňu máme vždy iný set dielov, každý z nás si časom nazbiera rôzne druhy: buď je to nová mašinka a všetky jej možnosti, alebo nová poloha hlasu, ktorá sa medzitým vyvinula, iný spôsob hrania na nástroj, témy piesní, nová gitara, prestavaná skúšobňa, nový nahrávací softvér, uprataný byt, dobré jedlo…
Tento proces je v prvom rade radostný, jediné jeho hranice sú stanovené tým, že na konci bude niekoľko piesní (ani to nie je dané koľko), ktoré spolu utvoria album a dátum jeho vydania. Niekedy sa aj zasekneme, keď nevieme nájsť ďalší diel, ktorý by zapasoval a keď to trvá dlhšie a skúša nás to, tak aj znervoznieme, ale potom zistíme, že to je vždy tým, že jeden z nás, alebo aj obidvaja sme sa mentálne zasekli na nejakom koncepte, ktorý nechceme pustiť. Hneď ako sa ho vzdáme a odpraceme z cesty, ide sa ďalej.