Jedného dňa, nepamätám si kedy to bolo, ani za akých okolností, mohla som mať tak 25, ku mne prišiel album, ktorý mi zmenil život. Neviem dokonca ani ako mi ho zmenil, ale už som nebola tá istá potom, čo som ho sto krát počula. A počula som ho potom ešte možno ďalších sto krát a na rovnakých miestach nastávali tie momenty, ktoré otrasú celým bytím a na chvíľu ma vymrštia do inej dimenzie.

Každodenný svet sa na na sekundy, ako pri orgazme, mení na svet vnútorný, ktorý ma iné farby, iné svetlo, iné zákonitosti. Dokonca som obsesívne testovala tento zázrak ďalším a ďalším počúvaním, aby som zistila, dokedy sa to bude opakovať. Ako keď vyhľadávame ďalšieho a ďalšieho muža, aby sme zistili, či to spojenie môže znovu nastať a či to bude také intenzívne ako naposledy a ako dlho sa to celé dá udržať bez straty toho najsilnejšieho zážitku. A pri tomto albume sa vo mne čírili rozhodnutia, či sa venovať len hudbe a objavovaniu, alebo si založiť rodinu. Či zostať lietať voľne ako vták bez domova, alebo sa usadiť. „Na oblohe čierna vrana, tmavá a rozcuchaná, zo stromu na strom, čierna ako diaľnica, ktorá ma vedie ďalej, a teraz sa spúšťa dole, aby si uchmatla niečo trblietavé zo zeme, cítim sa ako tá čierna vrana letiaca modrou oblohou, modrou oblohou.“ Ale to už bolo naozaj veľmi dávno a teraz už viem, že sa ku mne prihovárala moja budúcnosť, moje predurčenie a preto som sa celá z toho triasla. Mohla som si v tom čítať ako v knihe osudu, ale to som nevedela. Potom ma už žiadna hudba neoslovila týmto spôsobom, asi preto, že správa bola doručená a ja som vedela, čo mám ďalej robiť. Joni Mitchell: Hejira.