Keď nad tým tak rozmýšľam, tak sme vlastne urobili covery vlastných skladieb. Ale nie naraz, že včera sme si povedali a dnes urobili, ale postupom času vznikli ich nové verzie, a ani my už nie sme tí istí, čo sme boli, keď sme ich skladali.
A navyše sme si vždy hovorili, že by bolo super niekedy nahrať pesničky keď už sú aspoň trochu ohraté, že je v nich iná energia ako keď práve vznikajú. Predtým sme všetky albumy robili tak, že zároveň hudba vznikala a hneď sme ju nahrávali, nebol tam takmer žiadny čas medzitým. A vlastne ani odstup. Čo sa týka textov a obsahu boli pre mňa také čerstvé, že pri niektorých som len veľmi hmlisto vedela o čom sú. Boli to ako také správy z času, ktorý ešte len mal prísť. Teraz sú už tak zažité a udialo sa toľko vecí, že viem presne, čo mi chceli povedať. A je to možno ešte celé tak, že zložíš pieseň, potom ju intenzívne hráš niekoľko rokov a všetko, čo v nej veľa krát opakuješ, sa stane. Kto vie.
Toto je to, čo sme robili posledné necelé tri roky. Niekde na začiatku sme odložili počítač, v roku 2012 a Dano si kúpil akustickú gitaru. Začali sme skúšať hrať pesničky, ktoré boli aktuálne len tak s gitarou, basou a dvomi hlasmi. Zo začiatku to teda bolo poriadne ťažké a nezvládli sme viac ako 4-5 pesničiek za sebou. Skrátka to chcelo úplne iné nasadenie. Urobili sme si doma nástenku, kde sme si vždy dopisovali každú ďalšiu, ktorú sme zvládli. Hrali sme vtedy veľa malých aj domových koncertov, aby sme si tie veci ohrali v intímnejšom prostredí.
Niekde tam sa k nám pridal na pár koncertov Milan Cais z Tata bojs a my sme si po dlhých rokoch bez bubeníka zahrali zrazu s jedným z najlepších. Bola to zase výzva iného druhu, lebo Milan je teda úžasne energetický človek a tlačil nás do oveľa väčšej intenzity na akú sme boli zvyknutí. Aj tam sme počítač radšej hneď odložili a išli len tak v triu.
V roku 2013 sme sa dva mesiace potulovali na Ukrajine a zahrali vo dvojici s akustickým programom okolo 20 koncertov. To už začínala byť sila aj pre nás, lebo sme zistili, že nám to rastie pod rukami a nemali sme problém potiahnuť aj veľké pódiá aj dlhý program.
Zviedlo nas to dokopy so Stroonom, ktorý okrem toho, že robí výbornú elektronickú muziku je vychyteným hráčom na vibrafón na Slovensku a okrem toho hrá aj na klavír a bicie. Časť z tých piesní, ktoré sme práve hrali, sme zaranžovali s týmito tromi nástrojmi a vznilkli zase nové farebné nálady.
No a v lete 2014 sa k nám vrátil bubeník, ktorý s nami hrával ešte v starej zostave Dlhé diely – Marián Slávka, ktorý je zároveň výborný klavírista a ide mu to aj dokopy. Bolo to ako návrat strateného syna, zrazu tu bol, ako keby ani neodišiel, a rad radom sme si hrali všetky pesničky a bolo to tam. Tak ako on s nami nehral nikto nikdy, je tam úplne porozumenie.
Pre tento album sme sa rozhodli z viacerých dôvodov. Chceli sme naživo zachytiť pesničky, ktoré s nami prešli taký kus cesty, ale zároveň sme tak nejako tušili, že to asi nedokážeme nahrať na koncerte, lebo emócie sú moc veľké a to niekedy na škodu. Povedali sme si, že to musíme dať v štúdiu, ale tak ako na koncerte, čiže všetci naraz a bez strihania, bez prehrávania. Oslovili sme Ondřeje Ježka, lebo on v štúdiu nepoužíva réžiu, ale sedí s kapelou v nahrávacej miestnosti a to je presne to, čo sme potrebovali, aby s nami bol na tom koncerte. A tak sa aj stalo. Jediné, čo sme pridali navyše sú Mariánove Fender piáno, ktoré dohral neskôr, lebo sa nedalo prisunúť k bicím, Danove sláky v Na mori, lebo má len dve ruky a Ondřejovu sirénu (e-bow na gitare), taktiež Na mori.
Samozrejme s takýmto prístupom sa spájajú určité zvukové kompromisy, ale povedali sme si, že ich urobíme pre tú živosť, ktorú by sme ináč nedosiahli.
Na albume sú piesne z albumov Výprava, Gloria, Teraz a September. Je to také torzo piesní, ktoré s nami išli posledné roky, také koncertné best of tých posledných troch rokov. Samozrejme, hrali sme v tom čase aj ďalšie, ale tento album by to už neuniesol, ocitol sa na okraji minutáže, ktorá je ešte možná…
Možno sme aj chceli urobiť niečo nové, ale ukázalo sa, že sme toho už urobili dosť veľa a toto všetko v nás ešte žije. A že je pre nás v tejto chvíli lepšie ponoriť sa ešte viac do hĺbky toho čo je, ako pátrať po niečom novom. Možno to súvisí aj s vekom, keď človek prirodzene spomaľuje, často sa vracia k svojim obľúbeným veciam z minulosti a čoraz menej ho ťahá robiť stále niečo nové.
Až keď sme ho donahrávali, ukázalo sa, že otáznik je na svojom mieste. Nie je to všetko a nové už sa hrnie na svoje vytúžené pozície ako nová generácia 🙂